Ahojte :)
Dnešným dňom začína nová séria na mojom blogu. Kto ma sleduje už dlhšie (takmer od mojich začiatkov), tak vie, že ja som začína s lifestyle témou, písala som rôzne motivačné články a podobne. Vždy som mala pozitívny vzťah k motivácii a chcela som vám niečo z nej dať. To bol dôvod, prečo som začala písať motivačné články. Nastal moment, kedy by som vám chcela niečo napísať, ale už nemám nápad. Teda nápad by aj bol... ale nedá sa to všetko, čo mám na srdci dať do slov, článku, resp. nie do článkov ako sú úvahy na mojom blogu. Tu nastal zlom, kedy som si povedala, že by som vám mohla povedať môj príbeh a mohla by som vám prinášať články z môjho života. Články o tom, ako som sa stala pozitívnou a vždy usmiatou osobou, čo mi pomáha a veď to poznáte. Rozhodla som sa, že vám rozpoviem môj príbeh. Tieto články budú niekedy dlhšie, niekedy kratšie... Každý článok bude mať určitú tému. Dúfam, že sa vám takýto typ článku bude páčiť. V dnešnom článku vám poviem o mojom "začiatku" zmeny k lepšiemu, pozitívnejšiemu životu...
Písal sa rok 2013, keď ja som bola na strednej škole. Stredná škola väčšinou býva obdobím, ktoré si človek zapamätá po celý život. Úprimne? Ja budem rada, keď na toto obdobie aspoň trošku zabudnem (a darí sa mi to zatiaľ). Stredná škola, konkrétne gympel bol pre mňa obdobím, ktoré nepatrilo medzi moje šťastné chvíle. Prvé dva roky sa to dalo, bola som spokojná, no už tu som začínala cítiť, že nie som na mieste, kde chcem byť. Nemôžem sa ani čudovať, že nie som, keď som po základke ani nevedela, kde chcem ísť. Tretí rok na gymply bol pre mňa osobne zlomoví. V tom horšom zmysle. Tu som si uvedomila, že chcem z danej školy vypadnúť a nebolo to spôsobené s tým, že sa mi nechce učiť. Necítila som sa tam dobre. Zrazu mi začalo všetko vadiť - ľudia, škola samotná, učitelia (česť výnimkám). Začala som odpočítavať dva roky - keď konečne zmaturujem. Tu som sa začala motať vo veľmi zlých pocitoch. Všade som videla iba zlé veci, začala som mať konflikty s učiteľmi (nie veľké, no na moje pomery boli dosť vyhrotené). Bola som podráždená, nechcelo sa mi chodiť do školy a ešte len som vstala a už som mala zlý pocit, že zas idem do tej "zlej" školy. Našťastie som mala pri sebe pár ľudí, ktorí mi tento čas ako tak spríjemňovali. Napriek tomu som to tam už nezvládala a čím viac som sa ubíjala (doslova) v tých zlých pocitoch, tak tým viac som toho zlého vytvárala. Tretí rok som nejako prežila a prišiel štvrtý ročník... A tu to začalo. Prvý polrok bol pre mňa absolútnym šťastím, keďže som si bola vedomá toho, že toto je môj posledný rok. Bola stužková a ja som si ju užila. V škole boli také priemerné vzťahy, no stále som bola skôr negatívna ako pozitívna. A ani som si to už neuvedomovala. Mali sme v tomto ročníku semináre a ja som chodila na Dejepis, Občianskú nauku a angličtinu, keďže z týchto predmetov som aj maturovala. Prvé dva predmety boli absolútne najlepšie s najlepším učiteľom na škole. Avšak angličtina... Prišiel polrok a tu sa mi "zrútil" svet. Jeden nemenovaný učiteľ mi dal veeeeeeeeeeeeeeeeľmi zlú známku z angličtiny, pričom moje známky boli aspoň o 2 stupne lepšie. Jeho výhovorka bola to, že si myslí, že neviem rozprávať po anglicky. Áno, mohla som si za to sama, keďže som mala v sebe blok a nevedela som odpovedať niekedy na otázku, pričom som ale odpoveď vedela. Bála som sa... Mala som strach... ale to on už nechcel a možno ani nemohol chápať. Tu sa mi fakt zrútil svet a ja som si myslela, že som skončila. Našťastie som mala pri sebe rodinu a kamarátku, ktorá ma podporovala a pomáhala mi, dokonca ma doučovala. V škole mi už takmer nijaký angličtinár neveril, že ja zmaturujem. Prišli výsledky z písomných maturít a ja som test z angliny spravila. Všetci sa trošku čudovali. V tom momente som sa rozplakala, keďže som vedela, že teraz mi "stačí" zmaturovať na 4 a som za vodou... Všetci angličtinári sa spikli a robili mi z druhého polroka absolútne peklo. Aspoň ja som to tak vnímala. Bola som v permanentnom strese, nevedela som niečo a ničila som kvôli tomu seba. Potom nastala maturita... Samozrejme, ani jeden angličtinár ma nijako nepovzbudzoval - myslím si, že to dávno vzdali a mysleli si, že sa vidíme v Septembri. Ja som mala úplnú nechuť k angličtine a tak som sa ani na jednu tému pred ústnou skúškou nepozrela. Ako to dopadlo? Zmaturovala som. A viete čo mi povedal učiteľ, ktorý mi "ničil" polroka života? Ja som vám vždy veril... Vážne? To ma dostalo až natoľko, že mi to bolo vtipné a prišlo mi to v tom momente trápne. Dal tú dôveru najavo, hlavne v tom správaní. V momente, keď som vedela, že mám za maturitou zo všetkých predmetov, tak som si zbalila kufre (doslova) a vyprázdnila som skrinku v škole. V tomto momente pre mňa škola ako táka skončila a už som za ňu nevyronila ani jednu slzu. Stačilo. Od toho momentu som všetkých ignorovala a uľavilo sa mi. Poznáte taký ten pocit, keď zrazu ste sa oslobodili? Ja som taký pocit mala, keď som zmaturovala a nemala som žiadne záväzky k danej škole a vedela som, že už tých učiteľov nikdy nestretnem. Bola som v tom momente šťastná, slobodná... Ani si neviete predstaviť moju radosť. A tu sa dostávame konečne do momentu, kedy nastal ZLOM!
Tu som si uvedomila, že toto nie som ja. Mám nový začiatok. Keďže som si nedávala ani prihlášku na vysokú školu, tak som mala pocit voľnosti. A aj som voľná bola. Uvedomila som si, že ak chcem niečo zmeniť, tak by to malo byť práve teraz. A tak som začala konať. Viete aké boli moje prvé kroky? Možno si poviete, že tento krok bol zbytočný. Ja som ako prvé prišla na môj FB profil, rozklikla som si mojich "priateľov" a vymazala som si takmer všetkých študentov z tejto školy. Zostali mi iba ľudia, s ktorými som sa bavila dennodenne, ktorí ma mali radi a ja som mala rada ich. Zostali mi kamarátky, ktoré ma podporovali a nevykašľali sa na mňa, neohovárali a neriešili hovadiny. Áno, vymazala som si celú triedu - skoro, zostalo mi asi 5 ľudí z mojej triedy. To bol prvý krok, ktorý som spravila. "Očistila" som sa od ľudí, ktorí ma skôr sťahovali dolu ako posúvali hore. Druhý krok bol ten, že som predala učebnicu z angličtiny a ostatné predmety som dala do škatule, kde sú doteraz. Dala som ich preč z očí... Fotky zo strednej školy som dala do albumu a skončili tiež v skrini, kde ani nechodím. Možno raz budem chcieť spomínať. Potom som si upratala izbu a všetko, čo bolo nejako spojené s negatívnymi myšlienkami, školou a podobnými vecami som buď vyhodila alebo upratala do škatule. Moja izba v tom momente bola absolútne čistá. A moja hlava tiež... Tu som si nadstavila myseľ, že bude myslieť pozitívne... Pozrela som si dokument Tajomstvo (nájdete ho aj na YT) a pozerala som ho dovtedy, kým som nepochopila o čo sa jedná. Pozerala som iba motivačné filmy, počúvala som pozitívne pesničky a snažila som sa vytesniť všetko negatívne. To sa mi darilo, keďže bolo leto... A na konci leta som sa rozhodla, že pôjdem na VŠ, Bolo to rozhodnutie dňa a tak som skončila na VŠ. Musím sa priznať, že som sa bála, no vedela som, že ak budem myslieť na niečo negatívne, tak sa to stane. A myslela som pozitívne... To ako to pokračovala ďalej sa dozviete v druhom diely a ja sa už teraz teším...
Dúfam, že sa vám dnešný tento iný článok páčil. Jedná sa o celkom osobný článok, no verím, že to niekomu môže pomôcť. Myšlienka na záver je taká, že hlavná vec je uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku a začať niečo meniť... Aj keď len maličkými krokmi, no niekde treba začať.
xoxo
Aďka
Super článok :)
OdpovedaťOdstrániťhttp://lifebyvan.blogspot.com
Ďakujem :)
OdstrániťTakový pocit velmi dobře poznám. Mě ze střední školy zůstala jen jedna kamarádka. Držím palce na škole a těším se na pokračování. :-)
OdpovedaťOdstrániťwelcometomyworld
Ďakujem a to som veľmi rada, že sa tešíš :)
OdstrániťPekný článok. Vďaka, že si sa oň s nami podelila. :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem :)
OdstrániťMám ohledně střední podobné pocity, jako popisuješ ty. Neměla jsem s maturitou problém, nicméně v momentě, kdy jsem odmaturovala jsem uzavřela kapitolu. Vymazala jsem většinu spolužáků z facebooku, protože někteří z nich neměli daleko k šikaně. Pamatuji si ten pocit volnosti, co popisuješ.
OdpovedaťOdstrániťJinak s tou angličtinou, když si vezmu, jak v našich státech probíhá výuja jazyků, kdy je konverzace až na posledním místě.. a oni se pak diví, když se člověk bojí mluvit. Hezký článek.
Ďakujem veľmi pekne :)
OdstrániťNa jednej strane mi je ľúto, že si mala zlých spolužiakov, no na druhej strane si aspoň bola schopná kapitolu uzavrieť a to je dobré. Niekto hovorí, Že na strednú sa spomína, najkrajšie roky a podobne.... a kapitolu nedokáže uzavrieť a stále sa v tom rýpe... :/ Takže som rada, že ty si to dokázala :)
A s poslednou vetou musím iba suhlasiť :)
Ako si na tom s anglictinou teraz? Ked na VS pracujes s odbornymi clankami v anglictine, vies si s nimi poradit? Nerozmyslala si o Erazme?
OdpovedaťOdstrániťV súčastnoti som na tom s angličtinou dobre. Rozumiem textom. Vždy som rozumela, len som mala blok rozprávať. VŠ zvládam úplne v pohode a práca s textom mi ide. Nepociťujem žiadny problém. O Erazme som nepremýšľala, keďže zatiaľ sme nemali ponuku. Som iba v 2.ročníku, takže sme ponuku ešte nedostali. Ale nevylučujem nič...
Odstrániť