Nechaj ho odísť...

Veľa ľudí si hovorí ako potrebuje zmeniť svoj život. Ale kto to tak spraví? Kto pre to niečo spraví? Sama mám s tým problém. Často sa dostávame do situácii, ktorým samy nerozumieme. Robíme veci, ktoré by sme nerobili a hovoríme si, že veď my takí nie sme. Ale vlastne sme. Aj keď si to nechceme priznať. Sme takí, ale vo svojej hĺbke. Práve v tom mieste, ktoré vidíme iba my samy a nikto iný ak ho na to miesto nezoberieme. Nemá šancu vedieť, kto sa tak hlboko skrýva. Ani my to nevieme, ak nenájdeme odvahu sa pozrieť. ALEBO, ak nenastane moment, kedy naše skutočné JA sa ukáže. Väčšinou to býva v krízových situáciách, ale niekedy sa to stáva. Dnešný článok vzniká absolútne náhodou. Ono je asi polnoc a ja sedím v mojej izbe pri malej lampičke, aby som nebudila zbytok domu. Je to šialené, ale v noci mám najväčšiu chuť písať a tieto články sú aj vami obľúbené, lebo ich nijako neupravujem a teda idú priamo z mojej duše. V dnešnej úvahe by som sa chcela pozrieť na osoby, ktoré nás držia. Ako to myslím? Každá osoba, každý z nás má jednu osobu, ktorá ho drží. Drží ho niekde, kde byť nechce, no nemôže sa pustiť... a to je chyba! 

... väčšinou je to osoba, ktorá nám nejakým spôsobom ublížila. Niečo spravila, čo sme nechceli už tolerovať a chceli sme to stopnúť. Aj sme si mysleli, že sme to spravili, ale nakoniec to bolo celé iné a my sme spútaní s jeho praktikami. Možno má ten človek modré oči, blond vlasy či je vysoký alebo malý? Chudý alebo svalnatý? Možno ani jedno. Možno nás pri ňom drží jeho povaha. To ako sa k nám správa. To aký je milý, pozorný... To, že je s nami v kontakte. To, že je priateľský. To, že sme v jeho očiach niečo viac ako len objekt. A možno ste aj dobrými kamošmi. Možno... Ale je to dôležité, aby sme si uvedomili, či nás nedrží na silu. Ak sa len raz spýtate či vás má vôbec rád, tak odpoveď máte v samotnej otázke. 

Každý máme osobu, ktorej by sme chceli dať zbohom, ale nemôžeme... Prečo? Prečo sa nechávame takto týrať? Doslova šikanovať? Možno tá láska bola z vašej strany až moc silná. Možno ste ho milovali. Možno ste ho mali radi. A možno v skutočnosti to bol len blaf, poblúznenie... nešlo vôbec o silný cit, no napriek tomu vás drží. City neoklamete a ak to tam je, tak to tam bude ešte dlhšie než s tým rátate. Na skutočné lásky sa vraj ani nezabúda. 

Všetko je v poriadku - viacmenej. Stretávate sa. Chodíte von. Rozumiete si. Snívate spolu a vy cítite také tie motýliky v bruchu. Cítite, že ste šťastné. A aj ste. možno dočasne, ale ste šťastné. Zrazu prichádza stále menej hovorov a správ. Menej stretnutí, lebo vždy má niečo na práci a s vami už v živote neráta - aspoň sa tak správa. To je ten moment, keď vám prestane ten čas opätovať a zrazu sú všade samé výhovorky. Klamstvá. Polopravdy či malé lži. Cítite, že to nie je v poriadku, no nechcete s tým nič spraviť, lebo stále vidíte len to dobré a ani sa nenazdáte a už hľadáte VY výhovorku, prečo sa tak správa. Až raz... raz je tej ignorovania až moc. Všetko dosiahlo vaše hranice. Cítite, že nie ste šťastné. Ono to zmizlo. Skončilo. Vyprchala nádej. A nastane koniec. Jeden pohľad. Jedna správa. Jeden hovor a rešpektovanie rozhodnutí. Zrazu ste samy a váš svet padol ako domček z kariet. Nemáte nič. Teda, cítite sa tak, že nemáte nič. Ale máte viac ako si myslíte. Máte samú seba. A to je to hlavné, že napriek všetkému ste nestratili svoju vlastnú tvár. Hoci ste boli ten iniciátor rozchodu, tak osobu máte stále v hlave. Chcete sa zbaviť tých pút, ale to nejde. Ale pôjde to. Ono... je to klíše, ale chce to čas. Čas vám nepomôže zabudnúť, ale naučí vás s tým žiť. Možno narazíte na vašu spoločnú fotku, či si spomeniete na nejakú pesničku, ktorá vyšla v deň rozchodu alebo naopak v deň, keď ste sa dali dokopy. Časom to budú iba fotky. Iba pesničky. Iba spomienky, pri ktorých vám nevyjde ani slza z oka. Pre každý nový začiatok, treba bodku, tak ju spravte... Zaslúžite si to VY! Je to pre vás. Nie pre toho hlupáka, čo vás nechal odísť. Ale pre vás a váš pokojný pocit. 

.... Nechajte ho ísť... Preč. Ďaleko od vás. Nechajte tie jeho putá tam pekne u neho a choďte si za svojim životom, ktorý nie je pri ňom. Zvládnete to. Neháčte špinu na neho. Nedávajte si vinu sebe ale ani jemu. Nehádajte sa! Neklamte sa... Čo skončilo, malo skončiť. Muselo to skončiť, aby ste boli šťastné. Nechajte ho odísť.. dovoľte samy sebe byť šťastnými, spokojnými bytosťami. Usmievajte sa, aj keď vám bolo ublížené. Nikdy neviete, kde stretnete svoju novú lásku. Ak sa jedná o kamaráta, a nie lásku, tak aj tak... Samozrejme, skúste si to vykomunikovať, ale to niekedy nejde, takže neproste človeka, ktorému ste dávno ukradnuté... nebojujte za to málo, ktoré vám malo byť dané automaticky a hľadajte to veľa, čo vám dá druhý človek a to bez toho, aby ste si to museli vybojovať. Niekde je človek, ktorý vás bude milovať a vy pochopíte, prečo to nevyšlo práve s týmto neschopným týpkom... ♥ Ťažko sa to číta, ešte ťažšie robí. Sama mám s tým problém, lebo so všetkými chcem byť kamoška, ale niekedy to nejde. Takže ak toto čítaš, tak dnes ti dávam to skutočné ZBOHOM, nie len to omylom, keď si ma štval...

Dúfam, že sa vám dnešný článok páčil a do komentára mi môžete napísať či ste zadaní alebo si užívate slobodu... ♥ Teším sa na vaše komentáre... 

xoxo

Aďka