F Zmena je život #4 - Viera a dôvera - Aďulik Sun

Zmena je život #4 - Viera a dôvera

Ahojte :)

Celkom dlho som premýšľala či tento článok napísať alebo nie. Článok by som chcela venovať viere v ľudí, dôvere. Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad týmto pocitom? Vierou? Dôverou? Aké pocity to vo vás vyvoláva? Za mňa musím povedať, že vo mne to vyvoláva veľmi veľké otázniky. Keby chcete vyhľadať slovo viera, dôvera, tak vám nájde milión článkov na túto tému a všetky majú jedno spoločné. Vieru, dôveru považujú za slabosť ľudí. Ale je to pravda? Prečo by to mala byť slabosť? Nie je práve toto to, čo nás robí silnými? Poviete si, že ako ma môže robiť silným to, že verím ľuďom? Jednoducho. Vy sa hoci sklamete (možno), ale chyby nás robia silnými. Učíme sa práve s nimi. Je jedno či ten človek vás sklame, podvedie. Verili ste mu. Nabudúce budete vedieť, ako na to - zoberiete to z druhej strany. Neberte každý problém ako niečo negatívne. Treba sa veci pozerať s nadhľadom a nie iba vo všetkom vidieť to zlé, čo nám škodí. V konkrétne tomto článku by som sa chcela sústrediť na vieru, dôveru ľudí ako takých - kamarátov, priateľov. Jednoducho na ľudí, ktorých stretávame každý deň a prichádzajú, odchádzajú. Keďže táto séria je trošku osobnejšia, tak vám samozrejme poviem aj to, ako to mám celé ja. A poďme už rovno na to!



Začala by som práve tým, ako to mám celé ja. Aby ste vedeli, prečo mám názory aké mám a podobne. Ja som presne ten typ človeka, ktorý neverí nikomu, resp. je veľmi ťažké si získať jeho dôveru. Jasné, že mám okolo seba ľudí, ktorým verím. Mám aj takých, za ktorých by som dala ruku do ohňa, no mám aj tú opačnú stranu. Ja som v tomto veľmi ťažký oriešok a dostať sa ku mne je na dlhé lakte. Uznávam. Ale zas akonáhle si ma už získate a začnem veriť, dôverovať, tak by som zas vás dala aj život (ako sa hovorí). Človek nikdy nevie, komu môže veriť a komu zas nie. Aj mňa si život veľakrát preskúšala a sklamala som sa v ľuďoch. Sklamali ma veľakrát, možno práve preto neverím už teraz nikomu a ničomu. Čo môže byť aj výhoda, no aj značná nevýhoda. Minule som sedela s dvomi kamarátmi len tak na limonáde a sme sa o niečom rozprávali, niečo sme riešili. Zrazu prišla otázka témy dôvera v niekoho a to, že niekomu verím. Ja som sa nevedela vyjadriť a radšej som povedala, že neverím. Ale v podstate som verila, lebo som tam sedela a vedela som, že mi tá osoba nechce nič zlé. Rovnako tá druhá osoba, ktorá tam bola s nami. Pre mňa viera, dôvera znamená veľmi veľa. Znamená to pre mňa úplne odovzdanie sa danému človeku. Veď mu verím, hovorím mu veci, ktoré nikomu inému. Nemôžem veriť každému. To by som mohla hovoriť všetko všetkým a rovno každému na ulici. Ja sa snažím mať v tomto poriadok a keď príde na niečo, tak viem, ako to je. Keď je nejaký problém, tak sa viem danej osoby zastať, lebo už viem aká je, čo od nej môžem asi čakať a verím jej. Ak jej neverím, tak problém vo mne vyvolá iba pochybnosti a preto chcem vždy komunikáciu, aj keď je hádka už za dvermi. Ale to je iný príbeh. Späť k dôvere. Práve na tomto "brunche" s kamarátmi som si uvedomila jedno. Obidvom verím a naozaj by som za nich dala aj život. Dôverujem im a keby ma hocikedy potrebovali, tak som tu vždy pre nich. Prečo som mala problém povedať, že im verím? Neviem. Možno to bol ten aktuálny pocit, ktorý bol vyvolaný s jednou vecou, ktorú tu už nebudem riešiť. Každopádne, sú to moji anjeli a viem, že sú tu vždy pre mňa. 

A pri premýšľaní som si uvedomila jedno zásadnú vec. Ja som sa tak sústredila na to, aby som si chránila svoje "územie", že som zabudla ho zdieľať s priateľmi. Snažila som sa. Veci o mne vedia len tí najbližší - kde bývam presne, aký dom máme, či vôbec máme dom, aká som, čo robím vo svojom voľnom čase, s kým sa stretávam. Len najbližší vedia mená mojich priateľov a len niektorí sa navzájom stretli. V živote boli veľakrát použité veci z môjho súkromia proti mne, že som skončila tak, že nikto o mne nevedel. Pokiaľ sa ma niekto priamo nespýtal, tak nevedeli o mne nič. Možno si poviete, že to je dobré a súkromie si treba chrániť, ale pred kým? Pred priateľmi? Ja hore spomínané osoby poznám už rok, dva roky a nikdy mi nič nespravili. Aká je vhodná doba na to, aby som im ukázala, kto naozaj som? Svoje city? Svoje problémy? Svoje radosti? Svoje súkromie? Na túto otázku asi nenájdem tak ľahko odpoveď. Ale snažím sa. Rozhodla som sa, že budem otvorenejšia ako doteraz, minimálne pred niektorými ľuďmi. Chápete, možno trošku otvorím tie dvere k sebe a uvidím, čo sa bude diať. Verím tomu, že tie osoby ma nesklamú, keďže im fakt verím. Možno práve toto je to, čo som potrebovala. Nikdy neviete či stretnete tie správne osoby, no niekedy je práe ten risk veľký zisk. A ja to s týmito dvoma chcem skúsiť.


Prečo vlastne píšem tento článok? Zdá sa mi, že veľa ľudí verí ľuďom. Ja nehovorím, že je to zlé niekomu veriť, ale myslím si, že dávať si pozor tiež nie je prehnane zlé. Keď si vezmeme, že dôverčiví ľudia veria všetkým a potom sa sťažujú akí sú ľudia zlí a všetkých hádžu do jedného vreca. To tiež nie je dobré riešenie. Nie všetci ľudia sú zlí a nie všetci nám chcú iba zle. Ako som písala vyššie. Ľudia prichádzajú, odchádzajú. málokto vo vašom živote nezostane navždy. Priatelia sa menia a je to úplne prirodzené. Ja som zástanca toho, že treba si dávať na ľudí pozor a neveriť vždy všetko všetkým, no aj to má svoje hranice. Uvedomila som si, že potom to voči druhým ľuďom môže byť nefér. Oni vám veria a ty im nie? Ironické a asi nie veľmi správne. Je veľmi dôležité odhadnúť ľudí a ja mám s týmto vždy problém, takže si podvedome dávam pozor a nepoviem všetko všetkým.


Dúfam, že sa vám dnešný článok páčil. Do komentára mi určite napíšte ako to máte vy s vašimi priateľmi, známymi? Veríte im? Veríte každému? Som zvedavá na vaše komentáre a veľmi sa na ne teším...

xoxo
Aďka

CONVERSATION

0 Comments:

Zverejnenie komentára