Zmena je život! #2 (VŠ a súčasnosť)

Ahojte :)

Máme tu pokračovanie predošlého článku o mojej zmene. V dnešnom článku sa posunieme o pár dni vpred v mojom príbehu a poviem vám, čo sa dialo po lete a začiatkom Septembra, resp. počas vysokej školy, kde práve som a dostaneme sa do súčasnosti... Ale nebojte sa, tieto články neskončia. Ďalej sa budeme stretávať pri týchto článkoch, kde bude každý článok zameraný na jednu tému a v každom vám poviem, čo a ako pomohlo mne! Dosť slov na začiatok a poďme rovno na pokračovanie môjho príbehu... 



Nachádzame sa v Septembri, kedy som začínala chodiť na VŠ. Moje pocity boli zmiešané. Vedela som, že musím myslieť pozitívne, no bolo to ťažké, keďže som išla do nového prostredia. Ja nemám často problém so zoznamovaním, no teraz som mala v sebe obavy. Typické... Čo ak si s nikým nesadnem? Čo ak budem v triede sama? Čo ak si nenájdem kamarátov? Čo ak budem na všetko sama? Čo ak to nebudem zvládať? Mala som obavy aj so samotnej školy, keďže som vám v minulom diele spomínala ako vyzerala moja škola. Trošku ma ovládol strach... Ale niečo mi stále hovorilo, že to všetko dobre dopadne. A viete ako to dopadlo? Dobre to dopadlo. Našla som si priateľov, kamarátov. Zo začiatku to bolo všetko také skvelé... Asi som si to tak veľmi želala, že som si to vytvárala. Minimálne pred svojimi očami a mala som nasadené ružové okuliare, ktoré som chcela mať na sebe nonstop. Neviem čím to bolo... Možno tým, že som chcela mať konečne školu, kde budem chodiť rada (?), fakt neviem. Najhoršie bolo to, že ja som sa snažila vychádzať s každým a to sa jednoducho nedá. Dnes to už viem... Mala som niekoľko ľudí, s ktorými som chcela sa baviť, no určitým spôsobom mi to ubližovalo. Ja to tu nechcem menovať, keďže je možné, že si to niekto z mojich spolužiakov prečíta. A ten o kom to je, tak isto si domyslí... 


Viem, že VŠ je hlavne o vzdelávaní. To moje vyzeralo celkom dobre, prvé semestre som zvládala bez veľkých problémov. Mala (mám) som jedného profesora, ktorý nás učil predmet, ktorý som vždy opakovala raz, no nebrala som to nejako tragicky. Skôr sa už teraz na tom smejem... Väčšinou som mala Áčka, sem tam B-čko. Takže super! Druhý ročník bol pre mňa zlomovejší, keďže v tomto ročníku sa ukazovali už niektorí ľudia - či v škole alebo v súkromnom živote. Tu som začala aj viac riešiť blog... Uvedomovala som si, že musím svoj blog trošku zmeniť a vrátiť sa opäť k veciam, ktoré ma bavia, lebo potom to už je vidieť aj na blogu a čitatelia to vycítia. Začal druhý ročník, kedy som si uvedomila, kto ma podporuje, kto ma má rád a kto nie. Úprimne, trošku som sa hľadala vo všetkých smeroch. Nevedela som, čo mi pomôže a čo nie a tak som blúdila a blúdila. Moje pocity boli veľmi zlé a uvedomovala som si, že si to všetko ešte viac priťahujem. Mrzelo ma to a snažila som sa to zmeniť.

Narazila som opäť na film Pokojný bojovník (nájdete ho na YT). Tam sa hovorí o tom, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta. A tu som si to uvedomila... Cesta nás robí šťastným. Uvádzam príklad seba. Ja mám cieľ doštudovať školu, mať titul (aspoň nejaký). Keď budem držať v ruke ten papier, myslíte si, že budem šťastná? Budem šťastná, ale nie z titulu, ale že som to dokázala. Lebo budem v cieli. A na čo budem spomínať? Na ten moment, keď som ho chytila do rúk? Nie... Budem spomínať na skúšky, štátnice a práce, ktoré som musela spraviť. Budem spomínať na tú cestu... Čo je titul? Ten papier? Nie... titul je výsledok cesty, ktorá vás tam donesie a spraví z teba človeka, ktorý bude schopný niečo spraviť! Bude vedieť na sebe pracovať. Bude šťastný... 


Na konci semestra v druhom ročníku som opakovala opäť jeden predmet (áno, s tým istým profesorom) a musím sa priznať, že ma to zobralo. Trošku viac ako som čakala. Už pred skúškou som mala veľký strach. Úplne ma ovládol. Ja som nechcela ani vstúpiť do triedy, kde profesor skúšal. Mola som nervy, celá som sa triasla. A viete čo som si pritiahla? Nespravila som to. Pred spolužiakmi som sa tvárila, že som v pohode, no akonáhle som bola s ľuďmi, ktorým verím, tak som to zo seba pustila. Rozplakala som sa a nevedela som sa upokojiť, celá som sa triasla. A nemala som sa čoho báť... Veď rodičia mi na to nič nepovedia, nebola som jediná, kto nespravil a veď už to bola rutina. Tu nastalo moje také druhé "trápenie", ktoré som prežívala. Nie som typ človeka, ktorého dokáže zlomiť skúška. Ani toto nebol ten príklad. Ten "záchvat" nebol spôsobený s tým, že som nespravila skúšku. To celé bolo vo mne a tento fakt to dostal iba navrch. A ja som to dala zo seba von... Tu som si myslela, že mi nepomôže už nič. Navonok som sa tvárila v pohode, no vo vnútri som sa s určitým spôsobom cítila sama. Keby vás to zaujímalo, tak skúšku som potom spravila. Tu sa nachádzame v prítomnosti. Uvedomila som si, že to takto nechcem... A musím niečo spraviť, zmeniť.  Začala som sa obklopovať s ľuďmi, ktorí pri mne stoja a majú ma radi. Moje zlatíčka môžete vidieť aj na fotkách v tomto článku. Všetci sú to spolužiaci, ktorí tu pre mňa vždy boli a snažili sa mi pomôcť.

Zmenila som svoje myslenie a začala som si veci otáčať... Začala som si ich otáčať do kladného významu. Nespravila som skúšku? Nevadí... asi sa to dokážem naučiť ešte lepšie!  S niekým som sa pohádala? Asi do môjho života už nepatrí a dal mi všetko, čo som potrebovala. Niečo sa mi nepodarilo? Asi sa mám z toho niečo naučiť? Prišiel mi zlý komentár na blog? Zoberiem si z neho niečo dobre, čo ma posunie vpred. Nie všetci ľudia nám chcú iba dobré, no sú tu aj ľudia, ktorí nám to dobré doprajú. A takých ľudí si treba držať blízko. Priatelia sú tu na to, aby nás prichytili, keď naše nohy už nevládzu. A ja takých priateľov mám! Áno, mám v živote aj zlých ľudí, ale na čo budem dávať svoju energiu do ľudí, ktorí za to nestoja? Ľudia si zvykli za všetko bojovať. Bojovať proti vojne, bojovať proti chorobám! Je na nás, čomu dáme svoju energiu a ja chcem svoju energiu dať do ľudí a vecí, ktoré ma urobia šťastnou. Jedna múdra žena povedala, že zavolajte ma, keď bude pochod za mier a nie za koniec vojny. Ona to pochopila...  Určite ste počuli už o zákone príťažlivosti. Minimálne z mojich článkov. Tento zákon príťažlivosti nezaujíma, čo chceme a čo nechceme. Dáva nám to, na čo myslíme. Ak budeme myslieť na choroby, tak nám ich dá. Ak budeme myslieť na dlhy, tak nám to dá. Ak budeme myslieť na nespravenú skúšku, tak nám to dá. Ak budeme ale myslieť na šťastie, tak nám to dá. Ak budeme myslieť na lásku, tak nám pošle ľudí, ktorí toto budú u nás podporovať. Ak budeme myslieť na peniaze, tak nám ich dá.  Deje sa nám to, čomu dávame energiu... Je ťažké kontrolovať myšlienky, ktoré máme v hlave, keďže denne ich máme desiatky tisíc. Preto tu máme pocity... A o tých vám budem hovoriť v ďalšom článku... 


Dúfam, že sa vám dnešné pokračovanie tohto článku páčilo. Budem rada za každý komentár. A myšlienka na záver? Ak sa vám niečo stane, tak si to otočte na dobré! Všetko sa dá otočiť na dobré, len musíte mať tú silu a tá sila je v nás, len je hlboko. Všetci nám vždy hovoria ako sa máme správať, čo máme cítiť... Nebuďme stroje a ukážme, že to, čo chceme dokážeme! Držím vám palce... 

xoxo
Aďka

2 komentáre:

  1. Krásny článok, je pekné, že máš okolo seba ľudí, čo ťa podporujú a pomáhajú ti. :)

    Rebelliouslily

    OdpovedaťOdstrániť